Po kliknutí na link sa vám zobrazí úryvok z knihy vo formáte pdf

....Súčasní psychológovia a manažéri západných krajín čoraz viac poukazujú na to, že aby firma prosperovala, jej pracovníci musia byť ako jedna rodina. Musí existovať obojstranná komunikácia medzi jej vedením a všetkými zamestnancami. Tí musia byť informovaní o ťažkostiach a perspektívach firmy, musia mať právo zúčastňovať sa na ich riešení, aby mali pocit, že je naozaj ich. Musia mať istotu, že firma za nimi stojí, že ich nezradí, a keď sa dostane do ťažkostí, nevyhodí ich na ulicu. Ak sú zamestnanci v neistote, ak sú frustovaní, ak nie sú rešpektované ich osobné záujmy, klesá kvalita a produktivita ich práce. Nie vlastníctvo, ale kultúra riadenia a medziľudských vzťahov je pre prosperitu firmy rozhodujúca.
Aby bola prosperujúca celá spoločnosť, zosúladené musia byť navzájom záujmy všetkých firiem. Všetci jej členovia musia mať pocit, že ich štát je naozaj ich. Ich záujmy musia byť rešpektované, musia mať právo zasahovať do štátnej politiky. Medzi vedením štátu a všetkými členmi spoločnosti musí existovať obojstranná komunikácia. V tom spočíva demokracia, nie v súkromnom vlastníctve.
Súkromné vlastníctvo malých firiem spoločnosť oživuje. Súkromné vlastníctvo veľkých je však spoločensky nežiadúce. Podnikať v malých firmách, kde ich vlastníci sú zároveň zamestnancami, môžu iba naozaj shopní podnikatelia, ak sa tieto firmy chcú udržať pri živote. Čím však sú súkromné firmy väčšie, tým sa zväčšujú ich možnosti venovať sa činnostiam špekulatívnym, nevhodne ovplyvňovať trh a zasahovať do politiky štátu, alebo aj štátov a života celej spoločnosti.
V tomto smere sú najnebezpečnejšie nadnárodné spoločnosti. Keď skrachuje veľká firma, jej vlastník alebo vlastníci môžu dokonca získať. Nemusia byť motivovaní, aby ich firma bola spoločensky prospešná. Ich motivuje finančný zisk.
Ten môžu dosiahnuť akýmkoľvek špekulatívnym spôsobom.
Ľudská spoločnosť je živý organizmus, v ktorom každý článok má svoj význam. Ani jedného člena nie je možné zanedbávať, lebo na to dopláca celá spoločnosť. Povinnosťou nás všetkých je dbať o to, aby každý kráčal na vlastných nohách.
Čím viacej bezvládnych ľudí budeme mať, tým väčšiu záťaž ponesieme. Ak sa naďalej budú prehlbovať rozdiely medzi ľuďmi, spoločnosť sa zrúti. Nielen regionálne, ale aj globálne.
Ak vláda chce vytvárať pracovné príležitosti pre občanov, nikto jej v tom nebráni a ani brániť nebude. Zatiaľ však pracovných príležitostí stále ubúda. Prvý krok, ktorý by mala okamžite urobiť, je všeobecné skrátenie pracovných úväzkov, aby sa práca ušla každému, kto má o ňu záujem. Občania si potom budú hľadať a rozširovať ďalšie pracovné príležitosti sami, bez jej pomoci. Vláda sa však musí prestať jednostranne dívať na to, čo takéto konanie bude znamenať pre zamestnávateľov. Musí sa začať objektívne dívať na to, čo súčasný stav znamená pre zamestnancov, nezamestnaných, pre celú spoločnosť. Je to problém, týkajúci sa nás všetkých, nielen tých, ktorí sú bez práce....