Po kliknutí na link sa vám zobrazí úryvok z knihy vo formáte pdf

...Dnes často počujeme, že kritické hlasy na adresu cirkvi sú výsledkom 40 ročnej komunistickej totality. To je obyčajná lož. Čestní a inteligentní ľudia kritizovali cirkevnú politiku už za Rakúsko – Uhorska, aj po vzniku samostatného Československa. Bolo k tomu však potrebné mať aj odvahu a charakter, ktoré ale aj dnes za tzv. demokracie ešte mnohým chýbajú. Uveďme si príklad z roku 1947.
,,Po vojne (v r. 1945), kedy sa zakladali politické strany, som stále sledovala, kedy sa ozve aj bezverecké hnutie. Opytovala som sa známych, ale povedali mi, že nie je dovolené. (Je to pravda, komunisti to nepovolili.) Nepovažovala som to za možné, pretože predsa aj my máme právo hlásiť sa k slovu.

Za Tisovho režimu na Slovensku bola tlač i rozhlas preplnená rozprávaním o bohu, slúžil vysielaniu bohoslužieb priamo z kostolov a vlastne dodnes sa na veci nič nezmenilo. (Tento list napísala pisateľka pred skoro 60 rokmi a vidíte aký je aktuálny i dnes.)

Tunajší ľudáci pokračujú vo svojej protištátnej a zradnej činnosti akoby sa nič nebolo stalo. Na vojnu i na jej obete sa zabudlo a oni žijú stále v domnienke, že republiku možno zasa rozbiť a utvoriť opäť ich -farársky štát- s iným kňazom na čele. (Ako vidno aj to sa im podarilo!)

Usporadúvajú púte, ktorých sa až provokatívne zúčastňujú celé masy ľudu, a je smutné, že sa ich zúčastňuje aj veľa mladých mužov. Pochádzam z podobne zamoreného kraja, z Valašska.

Takmer celé detstvo som musela stráviť v kostole, pretože som bola v sirotinci, ale len čo som opustila školské lavice a len čo sa mi naskytla príležitosť, hneď som vystúpila z cirkvi.

Svojím zásadám som zostala verná aj za nenávidenej ľudáckej éry. Všetky vyhrážky z ich strany som prekonala.

Zato mnoho mojich známych nevercov podľahlo nátlaku ľudákov a vstúpilo späť do cirkvi. Výhovorky majú rôzne. Uvediem jeden taký prípad.

Jeden známy ochorel a ocitol sa v nemocnici. Udal však poctivo, že je bez vyznania. A tu zistil, že nedostáva žiadne ošetrenie.

Sestry-mníšky chodili okolo neho akoby bol prašivý. Keď sa ošetrenia domáhal, dozvedel sa, že ako neznaboh musí zomrieť.

Ani ostatní pacienti sa k nemu nechovali lepšie. Ignorovali ho.

A tak voľky nevoľky pristúpil na to, aby mu priviedli kňaza a tak sa ocitol v ich osídlach. Celá jeho rodina, žena s tromi dcérami, vstúpila späť do cirkvi – a až potom dostal riadne ošetrenie. To boli a sú ich metódy.
Podľa môjho názoru by cirkev nemala zo štátnej pokladne dostávať ani halier. Kto chce chodiť do kostola, nech si kňaza vydržiava sám. Je našou povinnosťou odhaľovať najmä na Slovensku činnosť protištátnej klerikálnej kľuky. Tu sa verejne v kostoloch hlása nenávisť proti ZSSR a tým sa poškodzuje aj záujem štátu, pretože ZSSR bol počas 2. svetovej vojny a aj je naším najväčším a najspoľahlivejším spojencom, ktorý nám aj teraz, pri hroziacej núdzi, ponúka pomoc, aby nás uchránil od hladu. (Neúrodný rok, katastrofálne sucho v r. 1947)….