5,97 €  (180 Sk)

Záruka 24 mesiacov
Autor: Július Handžárik
Počet strán: 242
Jazyk: slovensky

Kolosálne klamstvá ako nástroj maďarskej politiky

V ostatných štyroch rokoch predstavitelia Maďarskekj republiky prezentujú pred svetovou verejnosťou ako hlavný problém strednej Európy „problémy maďarských menšín“ v susedných štátoch a v tomto smere vyvíjajú širokú propagandistickú a dezinformačnú kampaň. Vo vzťahu k Slovensku sa pritom opierajú o dve kolosálne klamstvá
1. O fikciu, že maďarská štatistická menšina na južnom Slovensku obýva súvislé územie pozdĺž hraníc a žije tu už odjakživa, dokonca už pred tunajšími Slovákmi.
2. O tvrdenie, že slovenská národnostná menšina v Maďarsku je podstatne menšia, územne rozptýlená a že vznikla až v 18. storočí hlavne na juhu Maďarska pri pri kolonizácii území vyľudnených Turkami.
Od týchto dvoch kolosálnych klamstiev maďarská politika odvodzuje svoje „právo“ donekonečna zvyšovať maďarské menšinové požiadavky voči SR a „právo“ odmietať rovnosť a rovnoprávnosť reálnej menšinovej politiky medzi SR a MR. Cynicky pritom ignoruje fakt, že pri vytyčovaní vzájomnej hranice zostal v Maďarsku dvojnásobne väčší relatívny počet Slovákov než Maďarov na Slovensku a že na severe dnešného Maďarska vtedy ešte jestvovalo takmer súvislé územie od hraníc Rakúska po Ukrajinu, obývané Slovákmi.
Jestvuje o tom množstvo vedeckých prác maďarských jazykovedcov o pôvodných toponymických názvoch z tohto územia, čiže o názvoch miest, obcí, osád, riek, potokov, pohorí, hôr, kopcov, chotárnych názvov, atď. (napr. Balassa, Melich, Ortvay, Pesty, Sipos, Virágh, Zoltai, atď.), ktoré exaktne dokazujú slovenskosť pôvodného osídlenia celého tohto rozsiahleho územia dnešnej Maďarskej republiky. K najnovším patrí dielo Lajosa Kissa Földrajzi nevek etimológiai szótára (Akadémiai kiadó, Budapest 1980), ktoré vysvetľuje toponymické názvy z tohto územia už so znalosťou celého radu predchádzajúcich vedeckých prác. Hoci dielo L.Kissa je v priznávaní slovenskosti toponymických názvov veľmi „opatrné“, predsa z neho celkom jednoznačne vyplýva
a) existencia súvislého slovenského osídlenia územia dnešného severného Maďarska od hraníc s Rakúskom až po hranice s Ukrajinou a
b) podstatne väčší počet pôvodných slovenských toponymických názvov na území dnešného severného Maďarska oproti počtu pôvodných maďarských názvov na južnom Slovensku.
Také sú exaktné fakty. Stačí siahnuť po maďarskej odbornej literatúre
a potom ich aj použiť proti maďarským cynickým klamstvám. Lebo nemému dieťaťu ani vlastná matka nerozumie!
28.2.1994


Klamstvá maďarskej politiky ešte raz

K obľúbeným maďarským klamstvám o početnosti a autochtónnosti vzájomných národnostných menšín pribudlo v ostatnej dobe aj klamstvo, podľa ktorého slovenská väčšina na južnom Slovensku mala vzniknúť prevažne alebo aspoň v značnej miere slovenskou kolonizáciou tohto územia po roku 1918. Je to cynické klamstvo, ktorého propagátorov usvedčujú nielen slovenské, ale hlavne maďarské archívy a dokumenty.
Kolonizácia južného Slovenska bola legislatívne podmienená a usmernená dvomi zákonmi: záborovým zákonom č. 215 zo 16.4.1919 a prídelovým zákonom č. 81 z 30.10.1920. Prvý zákon umožňoval konfiškáciu pôdy vlastníkov, ktorí v dobe jeho platnosti neboli štátnymi občanmi ČSR a vlastnili na území ČSR pôdu o celkovej rozlohe nad 250 hektárov, alebo poľnohospodársku pôdu o rozlohe nad 150 hektárov. Išlo prevažne o príslušníkov pomaďarčenej uhorskej šľachty, ktorí po rozpade Uhorska odišli do Maďarska a prijali tam maďarské štátne občianstvo, ale napríklad aj o ostrihomskú arcidiecézu katolíckej cirkvi, ktorá na Slovensku vlastnila obrovské poľnohospodárske majetky. Druhý zákon umožňoval z takto konfiškovanej pôdy prideliť za úhradu jednotlivým roľníckym rodinám 6 až 10 hektárov pôdy a zo základu bývalých skonfiškovaných latifundií (fakticky z jednotlivých majerov) vytvoriť a predať za úhradu takzvané zvyškové veľkostatky o výmere nad 30 hektárov pôdy. K dispozícii bolo 504 173 hektárov pôdy, z čoho dostalli pridelené príslušníci bývalej šľachty s čs. štátnym občianstvom 177 463 ha, zvyškové statky 60 627 ha a drobní pprídelcovia 246 777 ha pôdy, pričom z výmery pôdy pre drobných prídelcov bolo na kolonizačné účely vyčlenených 27 246 ha pôdy, čiže 5,4%! Prevážnu väčšinu pôdy pre drobných prídelcov dostali miestni obyvatelia, ktorí na tejto pôde pracovali, čiže želiari (bíreši) bývalých šľachtických veľkostatkov a to bez ohľadu na to, k akej národnosti sa hlásili. Do konca roka 1934 bolo na tomto území zriadených 56 kolónií s 1996 kolonizačnými usadlosťami o priemernej výmere pôdy 12,4 ha, čiže o celkovej výmere 24 750 ha, čo predstavovalo 10,0 % z celkovej plochy pôdy, pridelenej drobným prídelcom a iba 4,9% z celkovej plochy podľa záborového a prídelového zákona. Takýto rozsah slovenskej kolonizácie neovplyvnil ani v najmenšom etnickú a sociálnu skladbu obyvateľstva južného Slovenska.

Až po vzniku prvej Slovenskej republiky sa začali rokovania s maďarskou stranou, ktoré trvali od 15.11.1939 do 12.2.1942 a ktoré aspoň čiastočne zmiernili bezuzdné vyčíňanie maďarských štátnych orgánov na južnom Slovensku. Základným zaklínadlom zo slovenskej strany bola reciprocita, čiže obojstranná rovnosť a rovnoprávnosť. Nakoľko na Slovensku aj po týchto historických peripetiách zostalo ešte dosť veľkostatkárov hlásiacich sa k maďarskej národnosti, slovenská strana deklarovala, že uplatní voči nim rovnaký prístup, aký uplatňovali maďarské štátne orgány voči slovenským roľníkom na okupovanom južnom Slovenbsku. Dohoda o spoločnom postupe potom ako-tak uchránila slovenských poľnohospodárov na južnom Slovensku až do pádu Maďarského kráľovstva v roku 1945.

Dátum poslednej aktualizácie: 25.november 2013