4,48 €  (135 Sk)

Záruka 24 mesiacov
Jazyk: Slovenčina
Autor: Jozef Potúček
Formát: 130 x 200 x 10 mm
Väzba: Brožovaná bez prebalu lesklá
Počet strán: 112
EAN: 9788080791384
ISBN: 978-80-8079-138-4

Kvôli čomu sme sa narodili? Čo je cieľom života na Zemi? Je pozemská smrť našou konečnou stanicou? Existuje život po živote? Čo je zmyslom života?

Úryvok:



Minulosť a čakanie na budúcnosť


Letným ranným slnkom prežiarená malá železničná stanica, niekedy v dvadsiatych rokoch minulého storočia, ležiaca v krásnej dolinke medzi pahorkami lúk, pasienkov a vzdialeného lesa, staršia staničná budova so schátralou strechou stála pod miernym kopcom trochu obďaleč od menšieho okresného mesta,
ktorého meno bolo napísané nad vstupnými dverami, omietky na stenách už na niektorých miestach opadli, okenné rámy sa už zjavne dlhší čas nenatierali.
Dolu briežkom schádzali dve osoby, päťdesiatnička Anna so svojím mužom Tomášom. Voľným krokom
obišli budovu a vošli do čakárne. Pôsobili radostným dojmom, vychystali sa na svadbu synovi Martinovi
do hlavného mesta. Bral si svoju viacročnú lásku Zuzanu.
Anna po krátkej chvíli vyšla von a začala sa prechádzať za budovou stanice. V čakárni bola len jedna žena, ale Anna tam zacítila pach tabaku, nechcelo sa jej tam zostať, neznášala dym z cigariet. Vonku, aj keď fúkal svieži ranný vietor z hôr, jej bolo príjemnejšie
na vzduchu než v zatuchnutom bezvetrí staničnej
čakárne.
Bola vzornou a vernou manželkou, ktorá mala rada vo všetkom poriadok, domácnosť musela byť vždy ako vyšperkovaná, snažila sa ju viesť v súlade s kresťanskými zásadami, ktoré pri výchove vštepovala odmalička aj svojmu synovi Martinovi. Občas zašla aj
do kostola, ale pravidelne tam nechodila, hoci ju sestra často vyzývala a vyčítala jej, prečo vynecháva stanovené obrady. Anne sa takáto vynucovaná účasť nepáčila a radšej chytila Bibliu sama doma a prečítala si to,
čo cítila, že práve potrebuje.
Dve jej priateľky, s ktorými sa bližšie zoznámila pred niekoľkými rokmi, zdieľali podobný názor, a tak sa občas stretávali a debatovali o problémoch života. Nerada sa stretávala so ženami, ktorých hlavnou
témou bolo len varenie a čo kto povedal.
Včera večer jedna z priateliek hovorila o svojom sne, ktorý mávala len zriedkakedy, nemala veru z toho najlepší pocit, lebo skoro vždy zvestoval buď hospitalizáciu niekoho blízkeho alebo úmrtie.
Anna sa zastavila, pozrela sa na vzdialený les, ktorý jej pripomínal krásne chvíle, keď tam ešte pred rokmi chodievala spoločne s Tomášom, lebo nechceli, aby ich jeho rodičia videli spolu. Neboli totiž veľmi nadšení s jeho novou známosťou. Mali predsa pre svojho vysokoškoláka vyhliadnutú inú nevestu.
V tej chvíli, ako Anna spomínala, Tomáš, sediaci
pohodlne na lavici v rohu pri okne, učiteľ fyziky
na gymnáziu, si s uspokojením vytiahol malú knižku a pohrúžil sa do nej. Astronómia ho už dávno zaujímala.
Po chvíľke čítania ju však odložil. Pozrel sa von oknom a premýšľal, prázdniny sa už začali, bude pokoj a čas na prechádzky po prírode a bude mať konečne viac času na astronómiu.
V myšlienkach sa nebadane presunul naspäť
do školy, kde učil a ocitol sa priamo na vyučovaní. Stál pri tabuli a vravel:
„Hovoríte tu čosi o živote po smrti. Snažil som sa byť vždy zásadový, čestný človek, fyzik, a takéto veci podľa mňa sú zavádzaním a odvádzaním od skutočnosti. Ešte nikto neprišiel s nijakými dôkazmi o tom, že život po živote existuje.“
Tomáš, či doma alebo v škole pred kolegami alebo pred žiakmi, bol pravdovravný, čestný muž, neznášal klamstvo, podrazy, ohováranie a podlizovanie, to ho vedelo najviac rozčertiť, poznali ho v tomto nielen kolegovia ale aj žiaci, takže sa nikto ani nesnažil získať si jeho priazeň akýmkoľvek líškaním sa. To by dopadol nedobre.
Vtom sa strhol, v mysli opustil školu, veď sú prázdniny, a predstavil si príjemnejšie nadchádzajúce dni, synovu svadbu. Tešil sa na ňu, však si len dobrú ženu berie náš Martin, ona je síce len taká sirôtka, bez majetkov, ale veľmi dobrá duša.
A opäť bude veselo, po dlhej dobe sa stretnú viacerí, zasmejú sa, zaspievajú, zatancujú, bude dobre. A na svadbe sa stretne aj so švagrom Jánom, ktorý je veriacim a určite budú mať svoju tradičnú debatu o zmysle života. Navonok to niekedy vyzeralo, že sa hádajú,
ale to sa každý z nich tak vložil do svojich argumentov, že si ich rozhovor len málokto nevšimol.
Tomáš bol klasickým ateistom a vždy sa so švagrom Jánom dohadoval a snažil sa mu vedecky dokázať,
že existuje len to, čo sa dá chytiť, Boh podľa neho neexistuje, všetko vzniklo prirodzenou cestou, načo takéto rozprávky, už by ľudia mali z toho vyrásť ...
Tomášove myšlienky prerušil hluk v čakárni, vŕzgajúc otvorili sa vonkajšie dvere a dovnútra hlučne vstúpili dvaja páni v strednom veku. Usmievali sa, mali skvelú náladu, hovorili o úspešnom otvorení ďalšej pobočky banky v malom meste.
Oproti Tomáša tíško sedela slečna Marta, uhladená dáma, jej vek by sa mohol odhadnúť medzi tridsať a štyridsať rokov, jednoducho oblečená, skromne sediaca, v lone v rukách držala malú knižku.
Bolo vidieť, že ju príchod dvoch pánov v rozjarenej nálade nie veľmi potešil, ale po chvíľke sklonila hlavu a čítala nerušene ďalej, pričom sa jej pery skoro nebadane pohybovali. Pôsobila veľmi vyrovnane, jej hladká tvár bez vrások naznačovala, že životom kráčala zrejme celkom pokojne, ako by sa jej starosti okolitého sveta ani nedotýkali.
Marta bola hlboko veriaca, ktorá sa poctivo snažila žiť podľa prikázaní Pánových, aj cirkevných. Bola k tomu vedená odmalička.
Ešte ako malé dievčatko sa pýtala babičky a dedka, čo bolo pred Bohom, oni s prekvapením na ňu pozreli, zopli ruky a spoločne si zaspievali – Nepochybuj, nepochybuj.
Často sa hrávala s chlapcom Stankom od susedov, vystrájali aj s inými deťmi na neďalekej lúke. Žiaľ, neskôr sa mu muselo niečo stať, babky hovorili, že ho posadlo čosi, lebo sa začal sťažovať, že ho tamojší kňaz obchytával, vraj aj niektoré dievčatá od susedov. Tie to však nepotvrdili. Stanko začal odmietať chodiť na náboženstvo, z čoho mal doma len problémy, rodičia mu neverili, nechceli sa dožiť hanby v dedine, a tak ho
do toho nútili, boli zúfalí, prečo akurát ich syna muselo takéto zlo posadnúť. Napokon sa odsťahovali do mes-
ta, kde zdedili jeden starší dom.
Po niekoľkých rokoch kňaza, ktorý bol podozrivý
zo zneužívania detí, presunuli na inú farnosť a namiesto neho prišiel staručký kňaz, volal sa Ignác. Marta dospievala v rodnej dedinke, a tak mala to
šťastie, že zažila jeho asi dvojročné pôsobenie u nich v obci.
O farárovi Ignácovi, druhé meno si už nepamätala, sa hovorilo, že ho dosť často prekladali z jednej farnosti na druhú a niekedy ho bývalí veriaci navštevovali aj v ďalších miestach jeho pôsobenia. Tak ho mali radi.
Ignácove kázne boli medzi jednoduchými ľuďmi veľmi obľúbené a hoci to neboli vždy len slová chvály, veriaci si z nich brali poučenie do všedného života. Keď po jeho kázni vychádzali ľudia z kostola, veľakrát v nich doznievali jeho slová, akoby cez neho prehováral niekto z výšin. Ignác samozrejme neváhal skritizovať aj vrchnosť, svojich nadriadených, pochopiteľne vždy v rámci slušnosti a korektnosti.
Mladučká dievčina Marta sa s ním zhovárala celé hodiny, on bol celkom iný než tí druhí. Nedalo sa povedať, že by ostatní boli zlí, ale niečo z neho vyžarovalo také, čo sa nedalo opísať, bol otvorený k otázkam
dospievajúceho dievčaťa, hoci svoju vlastnú rodinu
pochopiteľne nemal, vedel nejakým spôsobom vždy
vycítiť, čo má povedať. Boli to krásne chvíle s človekom, ktorý bol vzorom a naozajstným služobníkom Pánovým, lebo kamkoľvek prišiel a vstúpil, akoby ho svetlo sprevádzalo.
Raz sa Marta obrátila na farára Ignáca s nejasnosťou, ktorá v nej skrsla, keď v maminej Biblii čítala o modlitbe:
„Je tam napísané, že ak sa ideš modliť, choď do svojej komôrky a zavri sa v nej. Tak potom prečo máme vlastne prikázané chodiť na omše, načo chodiť do kostola, keď Ježiš povedal, že sa máme modliť v skrytosti a nemáme byť ako tí, čo chcú, aby ich v chráme videli ostatní. Však Otec vie, čo potrebujeme, a to ešte skôr, než to vyslovíme!“
Marta videla pred sebou živý obraz, ako by to bolo včera, keď ju Ignác pohladil po nevinnej tvári a povedal:
„Teší ma, dievča moje, že sa tvoj duch hýbe, že premýšľaš. Stále hovorím ľuďom, že nestačí len počúvať to, čo sa im v chráme počas pobožnosti povie, ale treba aj doma zobrať do rúk Písmo a prečítať si čo len jeden verš alebo časť kapitoly. Som veľmi rád, že patríš k tým niekoľkým, ktorí sa snažia otvoriť svoje dušičky Pravde aj mimo chrámu Božieho.“
Ignác sa na ňu láskavo pozrel, z očí mu žiarila
dobrota, na perách mu zaihral jemný, skôr neveselý
úsmev, keď dodal:
„Hm, k tomuto koluje jeden vtip. Keď sa zisťovalo, koľko je v našej krajine veriacich, odpoveď znela 80 % – v nedeľu dopoludnia.“
Marta s ľahkým vzdychom sklonila hlavu, pochopila. Ignác však rázne pokračoval:
„Ale poďme k tej modlitbe. Nechcel by som, aby si mala zbytočné nejasnosti a pochybnosti. Do ríše Otca nášho nebeského sa môžu dostať rôzni ľudia, samozrejme, že aj cez kostoly, ale nesmú si svoju prítomnosť na pobožnosti zameniť s účasťou na nej, pretože len vtedy má pobožnosť a návšteva chrámu zmysel, ak si z toho, čo sa tam povedalo, veriaci zoberie poučenie a tieto poznatky zavedie do praxe svojho bežného každodenného života. To, čo sa píše v Písme, nepotrebujeme vedieť recitovať naspamäť, ale máme to pretvoriť v čin.“
Tieto slová Marte zneli po celý jej život a podľa toho sa vždy snažila aj konať.
Bola iná než väčšina jej rovesníčok, mnohé z toho, čo počula od kňaza Ignáca, sa nezmazateľne zapísalo do jej duše, okolie na ňu často nechápavo hľadelo, považovalo ju nielen za cudnú ženu ale hlavne za veľmi naivnú, nepatriacu do tejto doby, odtrhnutú od reality, lebo vďaka svojej zásadovosti a úprimnosti ju postretlo mnoho problémov, ktoré sa väčšine ľudí pri ich šikovnom a účelovom manévrovaní vyhýbalo.
Asi rok, čo kňaza Ignáca preložili na inú farnosť, došla smutná správa, že zomrel. Marta cestovala vlakom s viacerými veriacimi z ich dediny na pohreb,
zišlo sa tam množstvo ľudí aj z iných farností, kde predtým pôsobil.
Odišiel jeden vzácny človek, ktorý nefalšovane šíril Evanjelium. Marte bol ako otec, lebo vyrastala len pri mame, otec jej zomrel ešte v mladom veku, ťažko preťažko sa im žilo, ale dedko s babkou pomáhali, ako sa len dalo.
Vždy, keď sa ich zúfalstvo snažilo dostať na kolená a najbližšia ich perspektíva sa črtala zle-nedobre, prišla nečakaná pomoc, takže sa mohli na určitý čas pozviechať a žiť v skromnosti ďalej. Najviac ich udržiavala v pokoji a v pokore viera v Boha a Jeho pomoc, iba takto dokázali zvládať každé utrpenie a ťažkosti. Niesli svoj kríž statočne.
Martu poznačila na celý život ešte jedna smutná
udalosť, keď sa ako mladá dievčina sklamala v láske. Svojho milého, o ktorom si myslela, že bude jej vyvolený a jediný, našla s inou ženou zo susednej dediny. Práve s tou, ktorú všetci považovali za ľahkú ženu. Pre Martu to bol vtedy obrovský šok, mama mala čo robiť, aby si niečo neurobila. Preplakala celé dni a noci. Ani farár Ignác tu už nebol, určite by jej vedel poradiť,
upokojil a potešil by jej ubolenú a ranenú dušu. Chtiac-nechtiac, bola prinútená vysporiadať sa s tým celkom sama.
Od tej doby Marta bočila od chlapcov, hoci nápadníkov mala neúrekom, nakoľko dospela vo veľmi peknú a sympatickú mladuchu. V okolí sa povrávalo, že asi vstúpi do kláštora. Ale nestalo sa tak.
Vyvinulo sa to napokon tak, že paradoxne jej najviac vyhovovala prítomnosť kňazov. To boli jediní
muži, v ktorých prítomnosti sa necítila nepríjemne,
nebála sa, keď bola len sama s niektorým z nich, vydržala sa s nimi zhovárať celé hodiny, lebo boli slušní,
úctiví, nemali neslušné poznámky a návrhy, to boli praví služobníci.
Napriek rôznym fámam mala s nimi len dobré skúsenosti a nebola ochotná uveriť niektorým špinavým
ohováraniam na ich adresu alebo ich kolegov v iných farnostiach.
Marta, keď dosiahla tridsiatku, začala pomáhať v domove pre postihnuté deti. Starala sa o ne ako o vlastné, deti jej túto lásku naplno opätovali, milovali ju, hneď bola lepšia nálada, keď sa zjavila medzi
nimi.
Čo sa týka materiálneho zabezpečenia bolo v domove biedne, budova bola na rozpadnutie, peňazí nedostatok, jedine ak nejaký ochotný človek prispel v rámci dobročinnosti, Marta si často odtŕhala od úst, len aby dala viac niektorým deťom.
O deti sa starali hlavne rádové sestry, ktoré boli veľmi zbožné, obetavé, pracovité, vľúdne, s nekonečnou trpezlivosťou. Deti ich mali rady a dávali spontánne najavo, že sa v ich prítomnosti cítia bezpečne. Ich šťastný úsmev bol často tou jedinou odmenou obetavých žien. Veľmi skromná ale pekná atmosféra tam vládla, plná vzájomnej lásky.
Jedného dňa, keď Marta išla po meste, stretla na uli-ci Stanka z detstva. Z malého utrápeného chlapca sa stal jeden vyspelý, mladý muž, s hrdým výzorom, vrhol sa na Martu, vyobjímal ju ako najlepšiu kamarátku, vôbec nepôsobil ako ten ustráchaný chlapček, ale s blčiacimi očami sa slová rinuli z jeho úst, hoci Marta sa k tej dávnej chúlostivej udalosti vôbec nemienila vracať:
„Prestal som veriť, však vieš, čo sa mi stalo, nikto mi aj tak neveril. Tí, ktorí obťažujú malé deti, nemajú právo hovoriť niečo o pravde, ja som to na sebe prežil a viem, čo sa dialo so mnou, pamätám si všetky detaily, nie som blázon, a nebol som jediný, aj keď to ostatní neskôr sami popreli a vrchnosť to ututlala. Zo mňa urobili posadnutého klamára. Ani moja vlastná mama mi vtedy neuverila. A s takými životnými skúsenosťami sme sa v strane stretli viacerí, nie som jediný takto postihnutý. Poznačilo ma to na celý život.
Tu v meste som sa vyučil za murára, dlhý čas som cestoval a pracoval v cudzine, ale vrátil som sa a stretol som tu množstvo dobrých ľudí, pre ktorých je pravda a sloboda viac než prázdne slová.“
Chvíľu sa ešte spolu zhovárali a potom sa srdečne rozlúčili s tým, že sa určite ešte stretnú.

Dátum poslednej aktualizácie: 25.november 2013