Záruka 24 mesiacov
Autor: Peter Dragijský
Počet strán: 216
Jazyk: slovensky
Väzba: mäkká, laminovaná
EAN: 9788080791995

Prinášame úryvok z knihy:

Michal Bosý
(1780 Hnúšťa – 1847 R. Brezovo)
Filológ, prekladal Shakespeara.

Ondrej Céner
Kňaz v Nižnom Skálniku, knihovník.

Ján Fitzel

Juraj Gál
(1795 – 1835)
Kaplán v Tisovci, farár v Hrachove. Od r. 1831 nástupca M. Holka vo funkcii tajomníka USM. Jeho žalospevy vychádzali v Solenniách, vydal kázeň.

Matej Haluška
(1761 Mokrá Lúka – 1831 Kokava n. Rim.)
Publicista, učiteľ. Študoval v Ratkovej, Modre a Levoči. Rektor v Ožďanoch, farár v Pondelku, Ožďanoch a Kokave. Podporovateľ a spoluzakladateľ Šulekovej knižnice, ktorej venoval 39 kníh. Publikoval v Solenniách.

Ján Chalupka
(1791 Horná Mičiná – 1871 Brezno)
Evanjelický kňaz, spisovateľ, dramatik, študent a profesor na gymnáziu v Ožďanoch i na lýceu v Kežmarku. Vo veselohrách sa venoval spoločenským problémom. Hrou Kocúrkovo odštartoval divadelný život v mnohých mestách. Gemer zvečnil v románe Bendeguz, v ktorom kritizuje charakterové deformácie, šovinizmus a odnárodňovanie. Prispieval do Solennií.

Michal Kolbenhayer
Malohontský senior. Spolu s O. Cénerom sa snažili získať P. J. Šafárika za rektora oždianskeho gymnázia.
Ján Korček
(1763 Turčianska Štiavnička – 1819 Hnúšťa)
Spisovateľ, 1785–1819 evanjelický farár v Hnúšti, gemerský senior. Do Solennií písal o dejinách Malohontu, básne, rozpravy. R. 1817 vydal Malohontské osobitosti.

Ján Krman
(1768 Partizánska Ľupča – 1834 Kraskovo)
Spisovateľ, básnik, učiteľ v Klenovci, Tisovci, farár v Kraskove. V Solenniách kriticky hodnotil materiál zo slovenskej minulosti.

Peter Kubíni
(1765 Hnúšťa – 1835 tamže)
Spoluzakladateľ USM, opora M. Holka. Kráľovský radca, zakladajúci člen a podpredseda Rimavskej koalície. Autor genealógie vlastného rodu z Vyšného Kubína, aj numizmatik.

Ján Laho
(1738 Radvaň – 1790 ?)
Náboženský spisovateľ. R. 1767 učiteľ na šľachtickej škole v Ožďanoch, spolu s M. Holkom st. sa pokúsil založiť učenú spoločnosť.

Ján Laurenci
(1775 Liptovský Mikuláš – 1819 Nižný Skálnik)
Jeden z najprogresívnejších slovenských osvietencov. Knihovník, filozof, pedagóg, redaktor Solennií (kultúrno–historické a náboženské príspevky). Od učiteľov žiadal, aby deti viedli k láske ku knihám. Samostatnosť v myslení pokladal za predpoklad vedy. „Skutočný vzdelanec vyhľadáva, váži si a podporuje opravdivé dobro, krásu všade tam, kde a ako len môže.“ Napísal Rozpravu o odstránení prekážok z vyučovania literatúry. V rukopise zostali Pamäti literárne sčasti knižnice, sčasti malohontských literátov a Historický súpis knižnice malohontského seniorátu. Zastával názor, že treba radšej filozofovať, ako sa učiť filozofiu, bol zástancom rozumu proti slepej viere. Útočil na dogmatické prijímanie názorov a mienok autorít. „Nevidím, ako môže prispieť či už k výchove detí, či k pokroku a blahu občanov ten, kto vidí iba cudzími očami, dá sa viesť cudzou autoritou...“

Daniel Lehocký
(1759 Banská Bystrica – 1841 Malá Čalomija /okres Veľký Krtíš/)
Pedagóg, teológ. Svoje pedagogické vedomosti zhrnul v diele Kniha o moudrém a křesťanském vychovávání dítek, v ktorom vychádzal z Komenského. Navrhoval povinnú školskú dochádzku do 15. roku pre všetkých. Napísal Šlabikár větší pro školy nejvíc dedinské, v ktorom zhrnul encyklopedické vedomosti vrátane výchovy, ktorej cieľom je vychovať rozumného a cnostného občana, pripraveného pre praktický život, bez donucovania a telesných trestov, vychádzajúc z prirodzených schopností a vývinu dieťaťa. Pri výchove pripisoval význam rodine a dobrému príkladu, ako aj telesnej výchove a hrám. Podporoval vyučovanie materinského jazyka.

Ján Majba
(1776 Vyšná Slaná – 1860 Revúca)
Učiteľ, pôsobil v Brdárke, Slavošovciach, Jelšavskej Teplici, Nižnom Skálniku a Revúcej. Podieľal sa na zvyšovaní vzdelanostnej a kultúrnej úrovne mládeže, S. Reussovi pomáhal pri zakladaní prvej slovenskej (evanjelickej) knižnice v Revúcej.

Gregor Pauliny
(1768 Hačava – 1840 Poltár)
Učiteľ v Brádne, Klenovci a Rimavskom Brezove, kde bol u neho mendíkom M. Hrebenda. Prispieval do Solennií, písal beletriu, legendy a anekdotické práce.

Štefan Pekár
(1773 Rožňava – 1829 Hrnčiarska Ves–Pondelok)
Jeho príspevky majú dokumentárny význam pre poznanie snáh gemerských vzdelancov. Spracoval históriu cirkvi v Pondelku, životopisy kazateľov a učiteľov. Bojoval proti poverám, šíril vzdelanosť, dbal o hmotné zabezpečenie školstva.


Michal Sabó
(1761 Vyšný Skálnik – 1811 Nižný Skálnik)
Funkcionár a prvý knihovník UMS, vychovávateľ v Rimavskom Brezove, farár v Nižnom Skálniku.

Ján Sepeši
(1760 Prešov – po r. 1832)
Priekopník v dejinách slovenskej spisby pre deti a mládež, zosta-
vovateľ a prekladateľ kníh, v r. 1813–1832 učiteľ v Tisovci. Spolu
s L. Bartolomeidesom sa podieľali na tvorbe základného fondu školskej literatúry. Autor Šlabikára. Jeho najvýznamnejším dielom je Bibliotéka pre dítky, prvý známy slovenský zborník výchovno–zábavného čítania.

Michal Steigel
(1769 Vyšná Slaná – 1829 Rimavské Brezovo)
Zakladajúci člen USM, kantovec, jeden z najplodnejších básnikov svojej doby, „dvorný básnik USM“, spisovateľ, filozof, pedagóg. Farár v Drienčanoch a Rimavskom Brezove. Vtipom a satirou šľahal svojich odporcov a neprajníkov. Písal vedecké rozpravy a filozofické, pedagogické, náboženské i náučné práce pre ľud. Z nemčiny preložil a upravil spis Knižečka o vyučování školním aneb metodologie. Navrhoval rozšíriť vyučovanie na evanjelických školách o zemepis, dejepis, poľnohospodárstvo, zdravovedu, živý cudzí jazyk. Usiloval sa o pozdvihnutie hmotného zabezpečenia ľudu, svojich cirkevníkov priúčal novým racionálnejším formám obrábania pôdy a ovocinárstvu. P. J. Šafárik porovnával jeho básne s norimberskou školou (Sachs, Goethe) „s tým rozdielom, že u Steigla viac ducha nachádzame a že Steigel bol povedomý národovec, ktorý i celé tovarišstvo malohontské za slovenské národné držal“. Jeho tvorba mala inšpiratívny vplyv aj na budúce
generácie.

Peter Pavel Šramko
(1775 Paludza – 1839 Klenovec)
Literárny historik, na začiatku oponent M. Holka. Študoval v Šoprone, Wittenbergu a Lipsku. Farár v Hrachove, Dobšinej a Klenovci. Jeden z najvýznamnejších členov USM, formoval jej činnosť ako vedeckej inštitúcie. Napísal životopisy viacerých malohontských osobností (M. Holko, S. Kollár, J. Feješ, J. Korček), podporoval a propagoval výskum Malohontu, venoval sa etnografii, zbieral kroje, ľudové hudobné nástroje a cirkevné nápevy, vydal duchovné piesne, zosnoval partitúry k dielam Tranovského. Zaoberal sa otázkami tlačiarstva a dejinami miestneho protestantizmu. Jeho publicistika bola v zmysle Voltairovho racionalizmu.

Matej Šulek
(1748 Veličná /okres Dolný Kubín/ – 1815 Tisovec)
Historiograf, básnik, autor duchovných piesní, evanj. kňaz. Študoval v Ožďanoch. Od r. 1791 farár v Tisovci. Podal opis mesta Tisovec, vyhotovil súpis tisovských rodín. Zbieral a odpisoval listiny o spisovateľoch a o dejinách cirkvi. V Solenniách uverejnil preklad nemeckého spisu J. Feješa Žaloby hospodárské na ptáctvo, žížaly. Zaslúžil sa o tisovskú evanjelickú cirkev, usporiadal a obohatil cirkevnú knižnicu (zanechal v nej 2 500 zväzkov) a archív. Cirkevné piesne prevzal
K. Kuzmány do Evanjelického kancionála a Zpěvníka.

Gašpar Šulek
(1788 Paludza – 1827 Bratislava)
Filozof, teológ, učiteľ, od r. 1815 farár v Tisovci. Najznámejší slovenský kantovec. Autor výroku: „Svet možno poznať prostredníctvom skúsenosti a rozumu.“

Samuel Reuss
(1783 Slovenská Ľupča – 1852 Revúca)
(pozri ďalej)

Pavol Valaský
(1742 Baďan /Žiar nad Hronom/ – 1824 Jelšava)
Literárny, kultúrny a cirkevný historik, evanjelický kňaz. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote. Farár aj v Slovenskom Komlóši a Cinkote (súčasť Budapešti). Predstaviteľ osvietenskej náučnej literatúry. Podal analytický pohľad na literárne a kultúrne dejiny celého Uhorska vrátane slovenských autorov. Jeho 2–zväzkové dejiny literatúry v Uhorsku z r. 1785 predstavujú prvé dejiny kultúry a vzdelanosti v Uhorsku, a teda aj na Slovensku, nadväzuje napr. aj na
M. Holka st., dopĺňa ho a koriguje; bol ovplyvnený názormi M. Bela. Spoluiniciátor založenia gemerskej konseniorálnej knižnice, zakladajúci člen Čerešníckeho spolku v Jelšave.
Daniel Valentini
Hrachovo

Pavol Jozefi (pôvodne Jozefák)
(31. 3. 1775 Vrbovce /okres Senica/ – 29. 3. 1848 Tisovec)
Hájime svätú vec národa, ale nevieme,
či uzrieme nami žiadané šťastie Slovenska.
Evanjelický kňaz a biskup, národný buditeľ, popredný politický dejateľ slovenského národnoemacipačného hnutia, obranca práv Slovákov, pedagóg, ľudovýchovný pracovník. Vyrastal v roľníckej rodine. ZŠ vychodil v rodisku, pokračoval na evanjelickom lýceu v Bratislave.
Stal sa domácim vychovávateľom a učiteľom. V r. 1796–1798 študoval teológiu v Jene. Navštevoval aj univerzitu vo Wittenbergu, Halle, Lipsku a Salzmanov pedagogický ústav.
Takmer polovicu života prežil medzi krajanmi na Dolnej zemi. V Sarvaši, kde ho pozval r. 1799 S. Tešedík,
vyučoval na Hospodárskom inštitúte pedagogiku, antropológiu, fyziku a poľnohospodárstvo. Od r. 1801 farár v Asóde, významnom slovenskom stredisku Dolnej zeme, od r. 1808 v Cinkote, kde zastával funkciu konseniora a seniora. J. Kollárovi pomáhal budovať cirkevný evanjelický zbor v Pešti. Bol neohrozeným ochrancom dolnozemských Slovákov proti krutej maďarizácii. Napísal list níreďházskej cirkvi proti zneužívaniu náboženstva na maďarizáciu, vyzval konvent, aby sa náboženstvo vyučovalo len v slovenskej materinskej reči.
Od r. 1820 farár v Tisovci, od r. 1823 superintendent evanjelického potiského dištriktu, do ktorého patrili aj mnohé slovenské obce v dnešnom severovýchodnom Maďarsku. Duchovný otec gemersko–malohontských štúrovcov, z ktorých mnohí pôsobili na jeho fare. Národné hnutie podporoval i hmotne. V Tisovci, kde pôsobil 28 rokov, dal postaviť nový kostol (svojho času najväčšia chrámová stavba v Uhorsku), na vysokú úroveň doviedol cirkevnú školu, zaviedol povinnú 6–ročnú školskú dochádzku, zriadil knižnicu. Je pôvodcom myšlienky súťaženia žiakov v čítaní kníh a ich využívania vo vyučovaní. Rozvíjal ľudovýchovnú činnosť, viedol ľudí k racionálnemu hospodáreniu, učil ich zúrodňovať pôdu, zavádzal pestovanie nového ovocia. Propagoval všestranné vzdelávanie ľudu, zakladal nedeľné školy pre dospelých. Podporoval vydávanie slovenských kníh. Pod jeho patronátom bol vydaný nový evanjelický Zpěvník. V júni 1842 vedúci deputácie so Slovenským prestolným prosbopisom ku kráľovi Ferdinandovi V. (s ním M. Hodža, J. Chalupka, Š. Ferjenčík) a v novembri 1842
aj k palatínovi v Pešti. Boli v ňom predložené národné požiadavky s prosbou o ich záštitu. Autorom Prosbopisu bol Ľ. Štúr, medzi ním a P. Jozefim bol vzhľadom na bydlisko významným sprostredkovateľom J. Francisci. V r. 1843–1844 vystupoval ako obhajca Ľ. Štúra a Katedry slovenskej reči a literatúry na evanjelickom lýceu v Bratislave. Ako člen Tatrína odporúčal vydávať ľudu prístupnú a zrozumiteľnú literatúru. Obraz P. Jozefiho namaľoval po jeho smrti J. B. Klemens.

Samuel Reuss
(8. 9. 1783 Slovenská Ľupča – 22. 12. 1852 Revúca)
Ak si všimneme minulosť, tak v našom vnútri vzplanie,
vyšľahne jasné svetlo národnej lásky.
Etnograf, historik, evanjelický kňaz, osvietenec, zberateľ ľudových rozprávok, zakladateľ slovenského národopisu, inšpirátor a ideový vodca zberateľského hnutia nasledujúcej generácie štúrovcov.
Rod Reussovcov bol jeden z pilierov slovenskej kultúry 19. storočia. Samuel študoval na gymnáziu v Ožďanoch, kde ho učil S. Kollár, v Kežmarku a Bratislave, kde sa popri
cirkevných jazykoch venoval aj aritmetike, geometrii i archeológii. Venoval sa aj filológii, filozofii, histórii, botanike a mineralógii. R. 1803 bola založená Katedra reči a literatúry česko–slovenskej, ktorej cieľom bolo „lásku k národu, vzdelanosť a osvetu rozširovať“. Profesorom mu bol J. Palkovič, spolužiakmi P. Jozefi, J. Seberíni, J. Chalupka, K. Kuzmány. Od r. 1805
študoval teológiu v Jene.
R. 1807 učiteľ a kaplán u M. Šuleka v Tisovci, s ktorého dcérou
sa oženil. Účastník založenia a knihovník USM, jej aktívny člen.
R. 1809–1812 farár v Kraskove. Od r. 1812 farár v Revúcej. Tu prežil 40 rokov, založil Slovenskú knižnicu (1822). Ako podporovateľ štúrovského programu bol r. 1848 postavený pred štatariálny súd v Plešivci. Reussovský dom v Revúcej bol základnou školou celej generácie zberateľov a bádateľov štúrovského obdobia. „Horlivô kolo mladíkov“ organizoval Francisci, patrili k nemu A. H. Škultéty, P. Dobšinský,
Š. M. Daxner, S. Čipka, P. Kellner Hostinský, S. Ormis a i. Pri zbieraní povestí požadoval S. Reuss autentický zápis textu. Slovenské rozprávky považoval za hodnoverný prameň pre poznanie dejín panónskej oblasti v rokoch 800–1200. Pod tlakom asimilačných snáh cítil potrebu dokázať autochtónnosť Slovákov a ich právo na svojbytnosť. V diele Alt Slawische Sagen obhajuje tézu o slovanskom osídlení
Gemera a Horehronia už v predhistorickej dobe (doklady archeologické, folkloristické a historické). V Zbierkach z histórie Hroncov píše o cirkevno–historickej minulosti Polomky a Šumiaca i o kresťanských obradoch podľa gréckokatolíckeho rítu. V rukopise Husitské zvyky hovorí o českej kolonizácii Gemera. Napísal učebnicu Geometria anebo Zeměmerníctvo pro dedinské školy. Archeologické, historické a ornitologické práce ostali v rukopisoch, časť z nich sa zachovala.
S. Reuss propagoval založenie slovenského múzea. Ako administrátor potiskej superintendencie (od r. 1850) sa snažil o zriadenie slovenskej reálky, ktorá bola založená v posledných dňoch jeho života. Založenia gymnázia sa už nedožil. Jeho meno má revúcka knižnica. Vplyv jeho osobnosti sa prejavil na jeho synoch, aj na mnohých
rovesníkoch.
„My, Slovania, máme na národnom živote našich predkov rozhodný podiel – naši predkovia žijú v nás – ich život je vrúcne nezmeniteľnými zákonmi spojený s naším spôsobom myslenia a konania na večné časy.“

Matej Hrebenda
(10. 3. 1796 Rimavská Píla – 16. 3. 1880 Hačava)
Beda národu, ktorý nečíta!

V Gemerskej stolici, tamže na Rimave
pod Olympem Ostrou býva na Hačave
(M. Hrebenda o sebe)


Veršovník a spisovateľ. Šľachetný človek s krásnou dušou, ktorý drobnou prácou vykonal veľké dielo pre slovenskú osvetu. Kliesnil cestu slovenskej knihe.
Žil v období, keď slovenský národ prežíval jedny z najťažších chvíľ, v čase keď sa tlačené slovo (kniha, kalendár, časopis) stalo hlavným prostriedkom boja proti nevzdelanosti, národnej ľahostajnosti, aj v zápasoch proti sociálnemu
a národnostnému útlaku. Keď ho lúpežne prepadli a vinníka patrične nepotrestali, napísal: „Vidno, komu patrí Rimava“. Vedel však, že každá moc je pominuteľná, čo vyjadril výrokom: „Od rána do večera mení sa čas“. Vzdelával sa ako samouk. Na živobytie si zarábal ako mendík i obecný hlásnik v Krokave, Hačave i Polome. Prvé rýmovačky skladal už ako 13-ročný. Niektoré piesne a povesti, ktoré zozbieral, vyšli v tlači zásluhou Š. M. Daxnera. Zbierka Poklad srdca obsahuje okolo 200 ľudových piesní, z nich 28 zaradil P. Dobšinský do matičného zborníčka, viaceré publikoval aj J. Kollár. Vybudoval pozoruhodnú vlastnú knižnicu a zachránil množstvo vzácnych prvotlačí. Skladal aj duchovné piesne. Príležitostné verše a vinše, ktoré venoval mnohým národným dejateľom (vyše 1 000 strán), mohli priozdobiť rodinné slávnosti i vážnejšie príležitosti (Magazín, aneb zbírka veršu Mateja Hrebendu Hačavského, Knižečka veršovních vinšu). Hoci sú to „len“ veršovačky ľudového veršovca, zapĺňajú istú medzeru v predštúrovskej poézii.
Od útleho detstva strácal zrak, ako 34-ročný úplne oslepol, no napriek zlému osudu sa dokázal tešiť aj z maličkostí. Keď už bol slepý, na cestách ho sprevádzal pomocník, ktorý zapisoval ľudové piesne a rozprávky. Sprievodcami mu boli chudobní chlapci. Chodil v temnote, a roznášal svetlo, ukázal mnohým cestu. Pešo, na furmanských
vozoch i na plti prešiel celú monarchiu.

Šiel slepý Matej Hrebenda
s knižkami v batohu
a videl viac než vidiaci
do duše národu
(O. Nagaj)

Mnohé rodiny sa národne prebudili len vďaka jeho šíreniu kníh. „Knihu prosím nielen kúpiť, ale aj pozorne prečítať. Onedlho prídem k vám znova. Potom mi rozpoviete, čo ste z knihy vyčítali a či sa vám páčila“. Hoci bol chudobný, predplácal si Slovenské národné noviny. Knihy aj peňažné dary, ktoré získaval z predaja, venoval Matici slovenskej a školským ústavom – prešovskému lýceu, malohontskej učiteľskej knižnici.
Gymnáziu v Revúcej dal celoživotné úspory 200 zlatých a celú svoju knižnicu. Koľká to obeť od človeka, ktorý bol viac hladný ako sýty! Zážitky z ciest, počas ktorých robil aj zbierku na stavbu školy i kostola v Hačave, opísal vo Vlastnom životopise. Poznal M. Holka, M. Šuleka, P. Šramka, P. Jozefiho, G. Fejérpatakyho, Ľ. Štúra, S. Chalupku, A. Sládkoviča, K. Kuzmányho, Ľ. Kubániho, A. H. Škultétyho, P. Dobšinského, navštívil J. Kollára v Pešti. V Bratislave na Ústave reči
a literatúry navštívil študentov z Rimavskej doliny, tu sa stretol aj
s J. M. Hurbanom. Chôdza mu zrejme robila radosť; podnes nikto
neposúdil fenomén Hrebenda – športový chodec. Od J. B. Klemensa
sa zachovala fotografia M. Hrebendu, spolu so štúdiou o ňom ju uverejnil K. Salva v Domovom kalendári. Písala o ňom aj T. Vansová,
básňou ho oslávil D. Bachát. Ľ. Zúbek napísal román V službách
M. Hrebendu. D. Z. Lauček o ňom napísal: „Prostriedkov k tomu,
v čom národu prospel, iných nemal, len svoju krásnoduchosť“.

Kiežby mnohí vidomí Slováci boli tomuto slepému
podobní v láske k národu a v znalosti materinskej reči!
Ján Kollár

R. 1980 bol vyhlásený za jubilanta UNESCO. Marec, mesiac knihy, je venovaný práve jeho pamiatke. Od r. 1999 sa v Hnúšti každoročne koná literárna súťaž Hrebendova kapsa. Gymnázium v Hnúšti, knižnica v Rimavskej Sobote i Slovenská knižnica pre nevidiacich v Levoči nesie jeho meno a má ho vo svojom duchovnom erbe. Tento slepý šíriteľ knižnej kultúry, slovenský rodoľub má v tejto inštitúcii od r. 2010 aj svoju stálu expozíciu, Izbu Mateja Hrebendu v meštianskom dome na Námestí Majstra Pavla č. 32 v Levoči. V Hačave má od r. 1968
pamätník od J. Hovorku.

Pozdravte bratry, až na ne patrí
Slovanů sláva, jenž duchu dáva
jejich snažnosti, cit k národnosti.
Láska k národu nech každou dobu
v nich se rozžíhá...

... aby verejne
byl zahanbený a ponížený
ten, jenž bez viny Slovakům činí
křivdy, bezpráví; ať je udáví
jeho vlastní zlost a zlá žárlivost.
(z básne štúrovcom 1837)

Marta Hlušíková

Semiačka ľanu
Drevený Hrebenda
zavesený na vrabčích pazúrikoch,
lebo vrabce sú to
pravé vtáctvo nebeské,
lieta do teplých južných krajín.

Deň čo deň
opúšťa kamenné nádvorie knižnice
a schováva pod kabátom
sny svojej vidomej duše.

V drevených vreckách
semiačka ľanu
a dušu ako maľovanú.

Díva sa tam,
kam nedovidia všetci tí
náhliaci sa slepí.
Vieme, vieme:
ťava a ucho ihly.

Dátum poslednej aktualizácie: 26.máj 2014