10,95 €  (330 Sk)

Záruka 24 mesiacov
Autor: Milan Závodný
Počet strán: 288
Jazyk: slovensky
Väzba: mäkká, lesklé lamino
EAN: 9788080792015

Ukážka z knihy:


MEDZI CVOKMI
Tonde mal takú vecičku, dala sa ňou vypnúť farba. Nastavil si zrušenie červenej, žltej a modrej. Tieto farby prestal vidieť.
Sú to farby lidlu. Ale aj tesca, kauflandu, bille, jednoty... Takmer nikto nepoužíva zelenú. Iba deichman, možno ešte niekto, zelená však zaniká na pozadí stromov a bilbord by si nikto nevšimol.
V obchode nič nevidel, všetko bolo šedé. Vlastne čierno-biele. Nevedel nájsť svoje obľúbené jedlo. Tak ochutnával. Skoro všetko bolo hnusné, iba sem-tam... Keď si na chvíľku zapol zase videnie, bol prekvapený, že tie chutné veci nikdy nekupoval. Služba ho vyhodila von, aj nakopala do zadku.
Neďaleko bol cintorín. Tam veľa ľudí, bol práve pohreb. Videl dobre všetkých. Keď niekto zomrie, je to smutná udalosť a smútok je treba demonštrovať jednotne – muži i ženy v povinnej čiernej. Aj reklama pohrebnej služby je
napodiv čierno-biela. Spomenul si, že v obchode mali pánske ponožky a slípy a takmer všetky smutné. Boli čierne a šedé. Majú asi skrývať to, čo ani náhodou nechceme vidieť. Ohavné časti tela, smrť za živa, nákazu, lepru... To už musí byť, aby chlap mal aspoň modré slípy! Jedine asi frontman rockovej kapely.
Pri odjazde od cintorína mali takmer všetky autá priliehavú pohrebnú farbu – šedú a čiernu. Celé ulice sú zapratané fádnou šeďou plechových krabíc. Zvýraznil kontrast, aby našiel rozdiely a tu sa ukázalo, že tá šedá nie je pozinkovaný plech, ale veľa odtieňov hliníkovej metalízy. Taká prkotina, a ako vie
zamestnať ego hrdopyšných samčekov rodín! Farba ich áut je koncert šedosti a priemernosti. Má im to povedať?
„To vaše auto ale má hnusnú farbu!“ skúsil to na parkovisku.
Pán sa do krvi urazil. Stálo ho to sto rokov šetrenia a odriekania,
a teraz ho nejaký otrapa zo žumpy bude hodnotiť, aký má vkus.
„Vážte si, že som vám jediný povedal pravdu!“
Musel však uznať, že v autách sú preferované až dve farby. Ešte je tu čierna. ... nie pohrebná, toto je iná čierna. Farba temnoty, farba noci a farba
smrti násilím. Pravda, v spojení s drahým autom, lebo s lacným by to bola fraška.
Ide terénna audina ulicou, vpredu má zuby v podobe krytu na chladiči a hryzie iné autá.
„Ja som bohatý. A zabijem ťa.“
Tonde jedného oslovil.
„Prečo ma chcete zabiť?“
„Každý chce niekoho zabiť. Ale málokto si to môže dovoliť.“
„Áá, už viem... Asi by som sa mal pred vami plaziť po zemi.“
Pán nepochopil žart, lebo mal IQ krokodýla. Pokynul službe, aby... atď. Mimochodom, Tonde sa priplietol na zraz Okresného výboru politickej strany Šedá nohavica.
Ženy napodiv hýrili farbami. Boli krásne. Nie tak, ako lidl či tesco. Farby dám boli dielom umeleckých návrhárov. Mali skrášľovať, čo sa im aj
darilo.
Ich muži vedľa nich boli šedí chrobáci. Takí, čo si váľajú guľku. Väčšinou aj boli patrične zaguľatení, no hlavne bez výnimky mali uniformnú farbu – čiernu. Im sa zdalo, že dôstojnú, potom však Ľudovít XIV bol asi cirkusant s tými volánikmi. Hovniváli sprevádzajú dámy, to je doba!
„Kam vyhadzujete tie obleky? To aby som kontajner s nimi zďaleka obišiel!“
kričal Tonde, keď ho vyvádzali.
Zapol si tú vecičku tak, aby videl iba hnedú. Najprv samé psie lajná, kam až oko dovidelo, ale potom uvidel zem. Pôdu – z nej všetko vzišlo. Máme ju v žalúdkoch, dáva nám minerály, aby sme mali z čoho pozliepať tie naše údy. Najkrajšia farba!
Zašiel do tesca na záchod, lebo je to zadarmo. Niekto pred ním nespláchol. Hnedá farba svietila ako lampáš. Je to zároveň farba pravdy! Toto sme! A že je vykachličkované na bielo, to ešte neznamená, že záchod je nevesta. I keď pocit na mise sa tomu niekedy blíži.




CORPUS SERVIS
Nechali ma rozrobeného na operačke. Vraj obedňajšia prestávka. Povešali
plášte na stenu, a ta ho!
Zrazu vezú na vozíku okolo mňa čosi. Je to taká vec...
„Čo je to?“ skríknem.
„Váš mozog.“
Skoro ma porazilo.
„Však sme dohodnutí,“ hovorí doktor, „že dostanete nový...“
„Áno, zabudol som,“ priznávam. „Viete, tá hlava...“
Keď zmizli, ostal som na sále sám úplne vygumovaný. Nemal som čím rozmýšľať, tak som iba tupo hľadel do steny. Vrátili sa asi o sto rokov.
„Tak čo, ešte vás bolí?“ spýtal sa doktor a vyberal si roštenku zo zubov. Zavrtel som hlavou.
„Tak vidíte...“
„Čo bude s ním?“
„S mozgom? Do odpadu...“
Omdlel som.
Keď ma prebrali, mal som už nový. Rozmýšľanie fungovalo. Spomienky z detstva a tak... všetko na svojom mieste. Dobrá kybernetika. Ale...
Doma mi všetko padalo z rúk. Volám do nemocnice. Vraj som drevený. Šuchcem nohami po zemi. Vraj mám pohnúť zadkom a viac dvíhať nohy.
„Ale mne sústavne vypadáva, čo chcem práve urobiť. Siahnem pre hrnček, a už neviem, načo ho chcem.“
„Však na čaj, nie?“
„Houby na čaj! Pijem kávu, ale ja normálne zabudnem, či už som kávu pil! Som sprostý ako tágo!“
„Pozrite, on sa uleží a potom...“
„Čo je to za gebuzinu, určite nejaký čínsky šmejd!“
„Jasne, že je čínsky, veď my nič nevyrábame.“
„Panebože, vy ste mi dali do hlavy čínsky mozog?!“
Chcel som omdlieť, ale ani to sa mi nepodarilo. Ak sa hnevám, chcem vedieť prečo, ale neviem si spomenúť. Zlá nálada vychádza akosi z ničoho a tá dobrá tiež. Usmievam sa ako mesiačik na hnoji a žena si myslí, že chcem sex. Ale ja neviem, čo chcem!
O týždeň ešte horšie.
„Bolia ma ľadviny,“ volám do nemocnice.
„Tak príďte, vymeníme ich.“
„Za nejaké čínske?“
Ostalo ticho.
Vymenili. Teraz už ma ľavá nebolí. Len pravá. Ani som si nezvykol, ďalší problém.
„Bolí ma zadok.“
„Zadky nevymieňame.“
„Čo mám teraz robiť?“
Ostalo ticho.
„A... nie ste vy taký ten... ehm.“
„Choďte do riti!“ poslal som ich.
„Predpíšeme vám mastičku.
Potom už sa to viezlo. Vymenili mi kĺby. Najprv kolenné, potom bedrové, potom na rukách a nakoniec aj kríže. Chcel som aj svaly, ale futbal vraj hrať nemusím.
Teraz som taký malý Číňan. Ako-tak fungujem, pomaly sa motkám a osprostievam. Moje pravé diely, vyrobené ešte v časoch, keď bola kvalitná aj guma v trenírkach, sa teraz váľajú na smetisku, a mňa bolí celý človek. Do toho ešte tá udalosť.
Dotrepala sa celá rodina. Ani nevedia, že existujem, a teraz...
„Čo je?“
Pravdu povediac, odkedy mám ten čínsky mozog, nemôžem akosi
nikoho vystáť. Keby som bol pes, tak štekám. Zaleziem do búdy a odtiaľ budem ceriť zuby.
„Všetko najlepšie k tvojej päťdesiatke!“
Tak neviem... Prišli si zo mňa uťahovať alebo ma načisto pochovať? Čo je najlepšieho na tom, keď neudržím moč?
„Choďte preč!“ vyháňam ich. „Choďte preč! Príďte, až budem mať dvadsať.“



BOL SOM V NEBI
Do neba vedie rovná cesta. Na štvorke na plný plyn. Ale treba byť v strehu, nemajú tam dopravné značenie, a keď som vpálil deväťdesiatkou
na plac, anjeli sa rozpŕchli a ja som šmykom zastal tesne za bránou. Áno, bola
otvorená. Ani v nebi už nie je všetko, ako bývalo. Svätý Peter zveril povinnosti es-bé-eske.
„Doklady!“
Ukázal som vodičák, občaňák, poisťovák, bankovák, z knižnice, mariaš...
„Váš úmrtný list!“
„Nemám.“
„Tak do pekla!“
Skoro som zomrel od strachu.
„Ja...“ hrabal som sa v kaslíku a koktal. „Však donesiem nabudúce.“
Našťastie sa rozosmiali.
„Že nabudúce! Takú somarinu sme ešte nepočuli.“
Smial som sa aj ja, pravdaže, ako blbec. Nepoznám nebeský humor,
ale dokiaľ sa smejú, aspoň nesúdia.
„Odstavte to hentam a čakajte.“
Zatiahol som na parkovisko. Zašiel som do bufetu. Obsluhovala
barmanka aká po svete ani nechodí. Oblečené nemala skoro nič, zato vybavená bola všetkým.
„No čo na mňa valíš bulvy?“
Uchytil som prvé slová, čo leteli okolo.
„To je nádhera!“
„Však!“
Odostrela oblok, tam sa do nekonečna tiahla biela pokrývka z mrakov.
„Mám rada tento výhľad.“
Pomedzi jej kopčeky sa nekonečno v pozadí stalo bezvýznamným.
„Čo si dáš?“
Mala nebeskú mannu, blankytný úsvit, belasé opojenie, ružový sen... Chcel som všetko.
„Bolo by ti zle. Skús toto.“
Zlatistý mok s čapicou.
„Však to je pivo, nie?“
„Ale nepasterizované!“
Upil som si, a fakt: nebeská rozprávka! Chcel som jej zaflirtovať.
„Čo tu chodíš taká nahatá?“
„Ja?? Veď som oblečená.“
Prišlo mi to smiešne.
„No nie... Ty ma vidíš nahú? To je v poriadku. Sme v nebi, tu každý vidí,
čo chce.“
Dotiahol som jej myšlienku do konca.
„Aj každý robí, čo chce?“
„No jasne!“
Nenútene sa zohla akože po niečo, zrejme aby som lepšie videl. Zrazu som nemal chuť.
„To akože len tak... pre nič za nič?“
„Uhádol si. A až na veky vekov.“
Dopil som pivo, aj tak mi už nechutilo.
„Čo tu máte ešte?“
Myslel som akože vonku.
„No však normálka: raj.“
„Môžem si ho omrknúť?“
Vonku som potom stretával ľudí pri rozličných činnostiach. Systém fungoval tak, že človek vidí najprv svojich príbuzných. Babka sedela pri televízore, hihňala sa na nejakej rodinnej šou, napchávala sa prerasteným bôčikom
a upíjala pivo. Na to aj zomrela. Strýko bol vedľa, ten zase borovička plus pivo. Mal tam kamarátov z mokrej štvrte, vadili sa a trieskali do stola. Presne to
najradšej robil. Ďalej bratanec: Jazdil na aute, lietal hore mrakom, dole mrakom, zákruty, šmyky, ale žiadny strom vedľa cesty. Taká hlúposť napadne len ľuďom, sadiť stromy pri ceste. Kamarát zase staval dom. Nie jeden, bola ich už celá
ulica. Na začiatku taký normálny, na konci reprezentačná vila. Ruky mal až
po kolená a v očiach maltu.
„Čau!“ hovorím mu. „Ty si ešte nenašiel odpor k práci?“
„Ále... keď mňa to baví.“
Kdesi niekto dostal po hube. Hneď som vedel: sused násilník. Nebol deň bez rána, nebol sused bez bitky. Debil na pohľadanie, ale ako je možné,
že aj darebáci sú v nebi? Chcel som sa niekoho spýtať, ale nevidel som nikoho kompetentného. Anjeli lietali bohvie kde a všetci svätí mali asi sviatok. V robote ani noha.
Táral som sa po raji a videl kde-akú prasačinu. Už som chápal, že čokoľvek sa mi zažiada, môžem beztrestne vykonávať až do úplného zblbnutia, ale práve preto ma akosi nič nelákalo. Asi nemám dušu, či čo. Vymyslel som na to aj výraz: duševný impotent. Jediné, čo som chcel, bola otázka: Kde je peklo?
Vrátil som sa k bráne. Do baru už radšej nie, len za taký stolík vonku. Očumovali ma, až jeden es-bé-eskár chytil podozrenie.
„Vy čo tu sedíte tak sám?“
„Nemám čo robiť.“
Až mi vyrazilo dych.
„Vážne? Takého pacienta sme tu ešte nemali.“
Rehnil sa a jeho kolegovia s ním. Čierna v nebi sa vraj nenosí, ale
proti gustu žiaden dišputát, musel som ich záľubu v temnote tolerovať. Zrazu ma upútalo auto na parkovisku. Nie moje, ale cudzie. Na dverách malo svätožiaru, usúdil som, že služobné.
„Kto prišiel?“
„Leviatan.“
„To je čo?“
Es-bé-eskár si podvihol gate, opasok s obrovským revolverom musel byť ťažký. Iba na neho mávol rukou.
„Taký čudák. Chodí, kontroluje, zapisuje... stará vykopávka.“
Letel som za ním. Bol v miestnosti s tisíckami monitorov. Sledoval
zábery z jednotlivých kamier.
„Ako vidím, raj je pod dohľadom.“
Otočil sa. Miesto očí mal tie biele kukadlá ako z hororu. Došlo mi:
On je starý biblický diabol.
„Ty si živý!“ prekukol ma až na dno. Nemalo zmysel zapierať.
„Chcel som vedieť jednu vec!“
Mal som odvahy za dve vrecia. V nebi strach rýchlo mizne.
„Kde je peklo?“ vybafol som na neho.
Dlho sa díval, aj keď to nebolo isté, keďže nemal zreničky. Bol bledý a oblečený v bielom. Vlasy veľmi riedke a dlhé. Taká umrlčia eminencia. Ústa však vykúzlili niečo typicky ľudské: diabolský úsmev!
Ukázal dole.
„Tam...“
A rozrehotal sa. Vybehol po mne a zadupal ako na psa.
„Ideš ho!“
A rehotal sa ako blbec.
„Ťahaj na svet!“
Ešte vonku som počul ten hnusný smiech a videl v duchu jeho nechutný chrup. Skočil som do auta a ta ho! Cez bránu a na plné pecky. Trojka, štvorka,
päťka. Sto päťdesiat! V zrkadle som videl, ako sa cesta do neba rozpadá v ničotu



DOKTOR KELLY – ODBÚRAVAČ
Neštátne zdravotnícke zariadenie, pred dverami ustráchaná mladá dievčina. Prekonala samu seba – už je tu.
„No poďte.“
Strach ju okamžite lapil za srdce, zdrevenela na mieste. Sestrička ju vtiahla dnu.
Lekár... ten mal iné starosti. Do nekonečna sa díval na akési papiere. Trvalo jej dosť dlho, než sa prestala zaoberať vlastným strachom a sklopila zrak – na čo že sa díva ten studený doktor? Na časopis. Dámsky magazín.
„Vyzlečte sa,“ pokynul jej. Neunúval sa jediným pohľadom.
Sestrička ju zavolala za plentu. Zatiahla za ňou záves.
„Donaha.“
Mala tisíc otázok. Doktor ju nechal vymlčať sa. Keď nešuchotala, povzbudil ju.
„Čo? Málo vešiakov?“
Už to nemohla vzdať. Ale keby mohla... Každý kúsok odevu jej pripadal ako šupka z cibule. Striasla ju zima. Stála tam nahá a šokovaná.
Záves sa náhle odhrnul. Doktor si ju prezrel od hlavy po päty. Ako
tovar v obchode.
„Spodné prádlo si môžete obliecť.“
Dievčina vybuchla.
„To ste mali povedať hneď!“
„Áá... vy máte dar reči? Ja som doktor Kelly, a vy?“
Absurdné.
„Cho... Chovancová.“
A podávala mu ruku. Doktor sa nad rukou jemne usmial.
„Ja nie som gynekológ, slečna Chovancová. Som psychológ. Poďte sem...“
Ani si ešte nestačila natiahnuť horný diel. Ale po ceste to akosi stihla.
„Tu sa postavte.“
Bolo tam zrkadlo. Zrazu čosi cvaklo. Spredu i zozadu.
„Môžete sa obliecť.“
Zazdalo sa jej, že už to má za sebou.
„Pohnite sa! Nemám času večnosť...“
Skutočne pobehla. Obliekla sa v osobnom rekorde. Doktor už na ňu čakal.
„Vyfotil som vás. Ako sa vám to páči?“
Ukázal jej fotografie. Spredu i zozadu. Bola na nich štíhla pekná žena, bez okolkov ako modelka. Tvár bola jej, ale to telo...
„Tak vyzeráte pod nánosom pohodlného života.“
„Tým, že ste prišli,“ pokračoval doktor, „sa vaša cesta nekončí, ale začína. Odteraz budete otrokom.“
Chcela niečo povedať, nevedela čo.
„Koľko máte rokov?“
„Sedemnásť.“
„Ideálny vek, aby ste sa zamilovali...“ Ukázal oboma rukami na seba. „...do svojej duše. Nie do slaniny. Môj počítačový program vám ju vymazal. Ak sa jej chcete zbaviť, odteraz až do konca života budete drieť ako zviera. Nemáte na výber.“
To nečakala.
„Podobnú chorobu diagnostikujem aj alkoholikom. Liečba sa volá: odteraz
až naveky!“
„Ale ja som počula, že...“
„No čo... len smelo.“
„No že predpisujete nejaké cvičenia.“
„Slečna, ja som ako Kristus: Liečim slovom. Vy necvičte, lebo nemáte ani potuchy, čo je fyzická námaha. Nejedzte. Urobte to trikrát denne: na raňajky, na obed a na večeru. A medzitým tiež. Keď budete vyzerať takto...“ Ukázal jej obrázok černocha z Etiópie. „...môžete opatrne začať s cvičením. Prihláste sa do kurzu
sebaobrany a už vás to nikdy neopustí. Chlapi sa pre vás pobijú.“
Nechápala ani ň.
„Ja... však držím diétu, skoro nič nejem...“
„Slečna Chovancová!“ skríkol na ňu. „Vy sa napchávate ako medveď pred zimným spánkom. Inak by ste nevyzerali ako balón! Dajte sem ruku... nie tak. Takto. Ideme sa pretláčať.“
A skutočne sa pretláčali ako chlapi v krčme.
„Ja vás necítim. Som starý somár, ale pretlačím vás jedným prstom.“
Skutočne ju pretlačil jedným prstom.
„To sú svaly??“
Zrazu vyskočil zo stoličky.
„Kde máte svaly, čo? Cítim len slaninu. Ruky máte mľandravé, nohy dengľavé, brucho ako hroch. Po tme by som ani nevedel, kde vás držím. Tak netrepte
hovadiny, že nič nejete!“
Šiel k umývadlu a utrel si krk uterákom. Umyl si ruky. Vrátil sa.
„Prepáčte,“ povedal.
Chvíľu pozeral do toho dámskeho časopisu. Zdalo sa, že na ňu zabudol. Listoval. Potom zdvihol hlavu.
„Môžete ísť.“
Dievčina sa v rozpakoch postavila. Zasunula stoličku. Prišla až k dverám. Mohla konečne odísť. Ale nemohla.
„Čo mám teraz robiť?“
Doktor sa so záujmom postavil.
„Skutočne chcete niečo robiť?“
Prikývla.
„Začnite týmto.“
Podal jej prút z laminátu. Vytiahol ho zo skrine, kde ich boli stovky.
„Vždy, keď budete lenivá pohnúť zadkom, švacnite sa. Po nohách, po rukách,
po zadku... bolí to jak sviňa. To vás nakopne.“
Zobrala, ale ruka sa jej triasla.
„Rúbte drevo, okopávajte pole, dojte kravy... pracujte. Inak zomriete.“
Neveriacky na neho zazrela.
„No áno, na lenivosť sa zomiera, to ste nevedeli?“
Otvoril jej dvere.
„Tak radšej žite!“

Dátum poslednej aktualizácie: 20.august 2014